Vznik Kremnice

Prvá písomná zmienka o Kremnici je doložená z roku 1328. Názvy obce sa postupne menili: z roku 1328 je písomne doložený názov Cremnychbana, z roku 1331 Kremnicia, z roku 1332 Cremnic, z roku 1335 Cremnech, Cremnecz, z roku 1338 Cremnuch, z roku 1343 Crempnuch, z roku 1389 Chrempnichya, z roku 1394 Cremnicia, z roku 1476 Krembnicia, z roku 1526 Kremnica. V roku 1328 starobylá osada Cremnychbana dostala od Karola Róberta základné mestské slobody. V roku 1329 tu začali raziť uhorské groše, v roku 1335 zlaté florény, známe ako kremnické dukáty.

Kremnica v 14. – 19. storočí

V prvom období (1328 – 1452) bola symbolom mesta svätá Katarína, v druhom mala v hornej polovici erbu polovičku ozubeného kolesa (atribút svätej Kataríny), v dolnej polovici anjouovský erb, v treťom období, t. j. po roku 1699 mala i svätú Katarínu vo funkcii nosiča štítu. Začiatkom 15. storočia bola už Kremnica opevnená. V polovici 15. storočia bola vyspelým mestom s múrmi a 9 mestskými štvrťami, mala asi 250 domov so 690 rodinami a 3000 obyvateľov. V okolitých lesoch sa pálilo drevené uhlie (používalo sa pri zhutňovaní zlata).

Kremnica čerpala bohatstvo aj z pozemkového vlastníctva. Dvojmíľové právo podmienilo kolonizáciu Kremnice a vznik osád Krahule, Kremnické Bane a obcí Horný a Dolný Turček, Veterník, Sklenné a Horná Štubňa. Kremnica získala v roku 1429 od komory obce Kunešov, Lúčky, Hornú Ves a Šváb. V roku 1429 predal panovník komorné panstvo mestu a zriadil novú Mincovnú komoru v Bratislave. V roku 1560 vyhorel hrad a jedna tretina mesta. V 16. storočí sa Kremnica pridala k reformácii. Usadením františkánov v meste v roku 1653 začala sa rekatolizácia. V roku 1715 mala Kremnica 474 zdanených mešťanov a 193 želiarov, z toho 320 baníkov. V 15. a 16. storočí sa povrchové ložiská vyčerpali a banská ťažba začala upadať. K určitému prechodnému oživeniu ťažby došlo až začiatkom 18. storočia. V roku 1767 pracovalo v baniach 1299 baníkov. Koncom 18. storočia ťažba znova upadala, čo znásobili aj požiare v rokoch 1777 a 1787, ktoré zničili väčšiu časť mesta. V roku 1900 prevzal všetky bane v Kremnici štát. Mincovňa sa napriek niekoľkým pokusom o zrušenie úspešne rozvíjala a zostala najvýznamnejšou v Rakúsko-Uhorsku. V rokoch 1724 – 1725 sa podieľala 58 % na všetkej rakúsko-uhorskej produkcii.

V roku 1849 tu popravili slovenského dobrovoľníka Ďurka Langsfelda a Viliama Sulzera, ktorý pracoval pre slovenských dobrovoľníkov.

Kremnica od 20. storočia

V roku 1880 postihlo Kremnicu zemetrasenie spôsobené zrútením starých šácht a štôlní pod mestom. Do začiatku 20. storočia mali v meste prevahu Nemci. Po roku 1918 sa značne poslovenčilo, Slováci tvorili 70 % obyvateľov. Za predmníchovskej republiky baníctvo stagnovalo a zanikla továreň na gombíky a remene. Mesto a okolie trpeli chronickou nezamestnanosťou (vo februári 1933 registrovala sprostredkovateľňa práce 2632 nezamestnaných).

S rozvojom kapitalizmu rástlo aj robotnícke hnutie. V roku 1852 tu boli nepokoje baníkov. Najväčší štrajk, pri ktorom došlo k zrážke s políciou a četníctvom bol v roku 1934. Kremnica sa stala jedným zo stredísk protifašistického boja. V roku 1939 sa vzbúrila miestna vojenská posádka proti vojne s Poľskom. Koncom augusta 1944 partizáni zastavili dopravu na železnici Zvolen – Vrútky a obsadili mesto. Po páde Prievidze sídlil v Kremnici štáb 4. taktickej skupiny povstaleckej armády. Fašisti obsadili mesto 6. 10. 1944. Na Skalke neďaleko mesta, kde bola počas SNP partizánska nemocnica, sa povstalci bránili až do 24. 10. 1944. V Kremnici väznilo gestapo niekoľko stoviek partizánov a ilegálnych pracovníkov. Mnohí zahynuli. Ich pozostatky sa našli v masových hroboch na okolí. Kremnica bola oslobodená 3. 4. 1945. Po oslobodení miestny priemysel zmodernizovali a rozšírili. Vybudoval sa závod Elektropraga, noví sídlisko a služby. Neskôr bola časť obyvateľov zamestnaná v meste, časť v priemysle mimo obce. Kremnica má priznaný štatút mesta.